Škriatok v medovníkovom domčeku

Na prvú adventnú nedeľu postavili Majken a ocko medovníkový domček. Mal štyri steny, strechu zasneženú práškovým cukrom a dvere, ktoré ocko vykrojil trochu nakrivo. Majken dala na dvere červený želé cukrík namiesto kľučky a na komín mandľu. Potom domček postavili do kuchynského okna, medzi adventný svietnik a starého vianočného škriatka s bradou z vaty.

Na druhé ráno však čosi nebolo v poriadku.

Krivé dvere boli pootvorené, hoci predtým ich zatvorili.

„Určite si sa s nimi hrala ty,“ povedal ocko.

„Vôbec nie,“ povedala Majken.

Priniesla si skicár a nakreslila dvere aj celý domček, presne ako ozajstná detektívka.

Nasledujúce ráno bol želé cukrík na komíne a mandľa na dverách. A ďalšie ráno sa po cukrovom snehu na streche ťahala úzka cestička, akoby sa tam niekto sánkoval.

Na Luciu, keď sa vo Švédsku deti obliekajú do bieleho a spievajú, zišla Majken dolu v nočnej košeli s trblietavou ozdobou vo vlasoch. A vtedy ich zbadala.

Maličké, celkom maličké stopy v snehu na streche. Neboli to labky, ale čižmičky s opätkami, nie väčšie ako zrnká ryže.

„V našom medovníkovom domčeku niekto býva,“ zašepkala.

Ockovi to ešte nepovedala. Ozajstná detektívka predsa nič neprezradí, kým si nie je istá. Namiesto toho si spomenula, čo vravievala babka: na Vianoce treba škriatkovi, ktorý sa stará o dom, pripraviť misku kaše. Inak sa nahnevá a bude vystrájať.

Dvere, želé cukrík, sánkarská cestička. To všetko boli huncútstva. V medovníkovom domčeku zrejme býval škriatok, a to celkom maličký. A taký drobček nepotrebuje veľkú misku, pomyslela si Majken.

Večer pred Štedrým dňom preto vybrala z babkinej škatule na šitie náprstok. Naplnila ho ryžovou kašou, ktorá zostala z večere, navrch položila hrozienko a postavila ho rovno pred krivé dvere.

„Nech sa páči,“ zašepkala. „A veselé Vianoce.“

V tú noc Majken nemohla zaspať. V dome čosi pukalo a vŕzgalo a vonku padal sneh tak tichučko, že ho takmer bolo počuť. Napokon vzala baterku a zakrádala sa dolu schodmi, popri stromčeku voňajúcom lesom, až do tmavej kuchyne.

Nezažala svetlo. Len si sadla na zem a čakala.

Najprv sa nič nedialo. Potom sa ozvalo tiché škrabnutie. Krivé dvere sa otvorili a vyšiel z nich vianočný škriatok. Nebol vyšší ako Majkenin malíček, biela brada mu siahala až po opasok a červenú čiapku mal takú dlhú, že sa jej brmbolec takmer vliekol po snehu. V náručí niesol niečo zelené.

Škriatok to položil do snehu vedľa domčeka. Bolo to ihličie zo stromčeka v obývačke. Jednu ihličku postavil a upevnil kúskom práškového cukru. Celkom navrch položil trblietavé zrnko cukru.

Škriatok si vyrobil vlastný vianočný stromček.

Majken zataila dych. Škriatok sa obrátil a pozrel sa priamo na ňu. Neskryl sa v domčeku. Iba sa díval a brada sa mu trošku chvela, akoby sa pod ňou usmieval.

„Veselé Vianoce,“ zašepkala Majken.

Škriatok si sadol k náprstku a pustil sa do kaše. Zjedol všetko, celkom nakoniec aj hrozienko. Potom Majken nadvihol čiapku na pozdrav, vošiel dnu a zatvoril za sebou dvere.

Na štedrovečerné ráno bol náprstok prázdny a lesklý, akoby ho niekto vyškrabal dočista. Vedľa neho stál malý stromček z jedinej ihličky. Majken vedela, že je pre ňu.

Počas celých Vianoc zostal medovníkový domček v okne a nikto z neho nesmel odjesť. Ale na deň svätého Knuta, keď sa vo Švédsku lúčia s Vianocami tancom okolo stromčeka, ho ocko chcel vyhodiť. Majken povedala nie.

„Niekto tam býva,“ povedala. „A vonku je zima.“

Ocko sa na ňu pozrel. Potom sa pozrel na malý stromček z jedinej ihličky.

„Komora,“ povedal. „Tam je sucho. A škriatkom sa vždy páčilo v komorách a kôlňach.“

A tak sa medovníkový domček presťahoval na policu v komore, kde bolo sucho a pokojne. Majken každú sobotu znovu naplnila náprstok. Do skicára si nakreslila aj škriatka s červenou čiapkou.

A ak sa niektorý januárový večer potichučky prikradneš ku komore a budeš sa pozerať naozaj pozorne, možno v medovníkovom okienku zazrieš malé svetielko.