Drak, ktorý vystúpil z kresby

Elíška nakreslila draka. Bol zelený a guľatý ako zemiak, mal tri červené rohy, jedno oranžové krídlo, jedno veľké oko a ružové srdce uprostred bruška. Elíška ho pomenovala Kubo a obrázok zavesila na stenu vedľa postele.

„Dobrú noc, Kubo,“ povedala Elíška a zhasla.

Uprostred noci Elíšku zobudil akýsi zvuk. Škrab, škrab. Škrab, škrab.

Elíška zasvietila nočnú lampu. Obrázok bol prázdny. Tam, kde mal byť drak, bol len biely papier a v jednom rohu malá zelená šmuha. A na podlahe sedel Kubo, veľký ako mačka a zelený ako voskovka, a žmurkal svojím jediným okom.

„Ahoj,“ povedal Kubo. Jeho hlas znel, akoby niekto rýchlo ťahal voskovkou po papieri. „Som hladný.“

„Čo jedia draky?“ zašepkala Elíška.

„Farby,“ povedal Kubo, akoby to vedel každý.

Elíška vytiahla nádobku s voskovkami. Kubo ich oňuchal a vybral si modrú. Schrumkal ju ako mrkvu a jeho krídlo hneď zmodrelo ako obloha. Skúsil ním zamávať. Trochu sa nadvihol nad podlahu a dopadol na zadok.

„Ešte jedno krídlo,“ povedal Kubo. „Potom už budem naozaj lietať.“

Elíška mu veľmi rada chcela nakresliť druhé krídlo. Lenže modrá voskovka bola v nádobke iba jedna a teraz bola v Kubovom brušku. Veľká škatuľa s voskovkami ležala v kuchyni.

Na chodbe bola tma. Podlaha vŕzgala. Kubo sa skrčil za Elíškine nohy.

„Bojíš sa?“ spýtala sa Elíška.

„Draky sa nikdy neboja,“ povedal Kubo trasúcim sa hlasom. „Ale radšej choď prvá.“

Potichu prešli chodbou, okolo ockovej bundy, ktorá v tme vyzerala ako strašidlo, až do kuchyne. Škatuľa s voskovkami stála na stole. Elíška vyliezla na stoličku a načiahla sa za ňou.

Vtom sa ozvalo bzučanie. Pri podlahe sa rozsvietilo malé zelené svetielko a niečo okrúhle a ploché sa pohlo rovno k nim.

„PRÍŠERA!“ vykríkol Kubo a skočil Elíške do náručia.

Bol to robotický vysávač. Zvyčajne sa púšťal v noci, keď všetci spali. Bzučal, otáčal sa a vysával všetko, čo ležalo na podlahe. A drak z voskovky je predsa skoro ako omrvinka.

„Teba nevezme,“ povedala Elíška a pevne Kuba objala. „Sľubujem.“

Elíška natiahla nohu a postrčila vysávač opačným smerom. Prekvapene zabzučal, chvíľu premýšľal a odišiel pod kuchynský stôl.

Kubo zdvihol hlavu. Srdiečko na brušku mu slabučko ružovo žiarilo.

„Bola si odvážna,“ povedal.

„Aj ty,“ povedala Elíška. „Veď si išiel so mnou.“

Za kuchynským oknom sa začalo rozvidnievať. Kubo zrazu vyzeral ustarostene.

„Musím sa vrátiť domov, kým vyjde slnko,“ povedal. „Obrázok musí byť ráno na svojom papieri. Inak sa už nikdy nevráti.“

Rozbehli sa cez chodbu, popri strašidelnej bunde, až do izby. Cestou Kubo uchmatol zo škatule modrú voskovku. Rozbehol sa a skočil rovno do bieleho papiera. Zašuchotalo to a už tam zasa bol, plochý a nehybný, presne tam, kde ho Elíška nakreslila.

Elíška sa zavŕtala pod perinu a zaspala, ešte kým položila hlavu na vankúš.

Lenže obrázok nebol celkom rovnaký.

Keď ocko prišiel Elíšku zobudiť, drak na obrázku vyzeral ako predtým, s tromi červenými rohmi a ružovým srdcom. Ale krídlo mal modré. A v jednej labke držal malú modrú voskovku.

„Prekreslila si ho?“ spýtal sa ocko.

„Nie,“ povedala Elíška a usmiala sa. „On sa najedol.“

To ráno Elíška obrázok dokreslila: pridala ešte jedno krídlo a vedľa draka malú postieľku, aby mal Kubo kde spať až do ďalšej noci.