Ježko Ježinko a zimná postieľka
V lese bola jeseň. Lístie sa sfarbilo dožlta a dočervena a večery prichádzali čoraz skôr. Malý ježko Ježinko zívol tak, až sa mu pohli všetky pichliače.
„Čoskoro príde zima,“ povedal. „Potom musím ísť spať. Ale najprv si musím pripraviť postieľku.“
Ježinko sa rozbehol na svojich malých nôžkach. Ťap, ťap. Ťap, ťap.
Pod smrekom sedela veverička a triedila šišky.
„Veverička,“ prihovoril sa jej Ježinko, „nemáš niečo mäkké do mojej postieľky?“
Veverička sa zamyslela. Potom odtrhla z kameňa kúsok machu.
„Nech sa páči,“ povedala veverička. „Mach je mäkký a zelený a vonia ako les.“
„Ďakujem,“ povedal Ježinko. Vzal mach a pobehol ďalej. Ťap, ťap. Ťap, ťap.
Pri potôčiku sedel malý vtáčik a čistil si pierka.
„Vtáčik,“ prihovoril sa mu Ježinko, „nemáš niečo mäkké do mojej postieľky?“
Vtáčik sa otriasol a jedno pierko sa znieslo na zem, biele a ľahučké.
„Nech sa páči,“ povedal vtáčik. „Pierko hreje a je ľahké ako nádych.“
„Ďakujem,“ povedal Ježinko. Vzal pierko a pobehol ďalej. Ťap, ťap. Ťap, ťap.
Na kopci stál starý dub. Bol to najstarší strom v lese a ešte stále mal veľa listov.
„Dub,“ prihovoril sa mu Ježinko, „nemáš niečo mäkké do mojej postieľky?“
Zafúkal vetrík. Dub si povzdychol všetkými svojimi konármi a listy sa jeden po druhom znášali na zem, žlté a hnedé a suché. Uložili sa na kopu rovno k Ježinkovým nôžkam.
„Nech sa páči,“ zašumel dub. „Moje listy sú suché a šuštivé. Pod nimi je teplo celú zimu, až kým nepríde jar.“
„Ďakujem,“ povedal Ježinko.
Na spodok položil mach. Naň položil pierko. Potom sa zavŕtal pod dubové lístie a listy ho prikryli ako perina.
Bolo tam mäkko. Bolo tam teplo. A voňalo to lesom.
Ježinko sa stočil do malej, guľatej klbky. Pomaly sa nadýchol. A ešte pomalšie vydýchol.
Tam pod smrekom sa veverička uložila do hniezda. Pri potôčiku si vtáčik schoval hlávku pod krídlo. Dub stál tíško a držal stráž.
A prvá malá snehová vločka celkom tíško dopadla na kopu lístia, pod ktorou Ježinko spal.
Dobrú noc, Ježinko. Dobrú noc, les. Dobrú noc aj tebe.
